Homosexuálna príťažlivosť

Preto Pán povedal: „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký. Gn 18,20 (SEB) Ale skôr, ako si ľahli, mužovia mesta, mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, vyvolali Lota a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!“ Gn 19,4-5 (SEB)

Nesmieš obcovať s mužom, ako sa obcuje so ženou. To je ohavnosť. Lv 18,22 (SEB) Keby niekto súložil s mužom, ako sa súloží so ženou, dopustili by sa ohavnosti a obaja musia zomrieť. Sami ponesú vinu za svoju krv. Lv 20,13 (SEB)

Pretože hoci poznali Boha, neoslávili ho ako Boha ani mu neprejavili vďačnosť. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami. Slávu nepominuteľného Boha zamenili za zobrazenú podobu pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov. Preto pre túžby ich sŕdc vydal ich Boh napospas nečistote, takže sami zneucťovali vlastné telá. Božiu pravdu zamenili za lož a korili sa a slúžili stvorenstvu namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky. Amen. Preto ich Boh vydal napospas hanebným vášňam. Lebo ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. Podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa rozkošníckou vášňou jeden voči druhému; muži s mužmi páchali hanebnosti a sami na sebe si odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. A pretože odmietli uznať Boha, vydal ich Boh napospas ich skazenému rozumu, takže robia, čo sa nesluší. Sú plní všelijakej nespravodlivosti, zloby, lakomstva, zla, plní závisti, vraždy, sváru, podvodu, nízkosti. Sú to klebetníci, ohovárači, tí, ktorí nenávidia Boha, násilníci, domýšľavci, chválenkári. Vymýšľajú zlé veci, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, nestáli, neláskaví, nemilosrdní. Poznajú Božie ustanovenie, že tí, čo páchajú takéto veci, zasluhujú si smrť. A predsa to nielen sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní. Rim 1,21-32 (SEB)

Z rozhovoru s kňazom s Markom Rozkošom pre internetový portál Štandard „Homosexualita je zranenie, ale cirkev ponúka lepšiu pomoc ako dúhové okuliare“:

Ako by mala veriaca rodina reagovať na to, ak by ich dieťa prišlo domov s priznaním, že v sebe objavilo homosexuálne cítenie?

V prvom rade vypočuť. Po druhé, prijať ho. Potom ho objať. Pomôcť mu tým, že sa môže o to podeliť kedykoľvek, keď mu je ťažko. Pre človeka, ktorý je takto zranený, je veľmi ťažké to, že to nemôže nikomu povedať, lebo má zlé skúsenosti. Nezriedka sa to končí tým, že homosexuálne cítiace osoby si nájdu skupinu, ktorá to toleruje, akou bola napríklad Tepláreň. Môžeme im to vyčítať, keď my sami ich nepočujeme? Keď kresťanský rodič odsúdi svojho syna či dcéru, ak mu to povie?

Treba však povedať, že takí rodičia majú v sebe v tej súvislosti veľa otázok. Najčastejšie v zmysle: môžem za to aj ja? Alebo ako môžem pomôcť môjmu dieťaťu?

Azda pomôže rada: Neodsudzuj ani syna, ani dcéru, ani seba. Nehľadaj príčiny hneď v sebe, v svojej výchove, alebo v synovi, nehľadaj, kde nastal zlom. Analýzu v tejto veci skús nerobiť sám, ale nájdi si na to pomocníka. Niekoho, kto sa v týchto veciach vie viac orientovať. Ďalšia vec, nebuď v tom sám. Ani ako rodič, ani ako dieťa.

Čo myslíte tým nebuď v tom sám?

Hľadaj si spoločenstvo, hľadaj iných ľudí, ktorí majú podobný problém a vytvor s nimi kontakt, stretávajte sa a rozprávajte sa na túto tému.

Kde môže veriaci človek nájsť takéto spoločenstvá?

Práve v cirkvi, ktorá je, paradoxne, kritizovaná za to, že nepomáha. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku už viac ako 20 rokov ponúka službu prijatia a sprevádzania tých homosexuálne cítiacich ľudí, ktorí svoj stav prežívajú ako bolestné zranenie prostredníctvom spoločenstva Linky Valentín. A nielen im, ale aj ich rodičom, ktorých sprevádza a podopiera v ťažkých chvíľach.

Ako pracuje Linka Valentín?

Organizuje pravidelné duchovné obnovy či osobné stretnutia. Prvých desať rokov bolo poznačených skôr negatívnymi skúsenosťami z neprijatia. No neskôr, po spoznaní hodnoty, akou je zdravé kresťanské spoločenstvo, sa situácia zmenila. Stretnutia sprevádza radosť z prijatia a nádej v zdieľaní vlastných trápení v atmosfére dôvery. Oni sú totiž kvalitní a hodnotní ľudia, ktorí potvrdzujú, že im nepomáhajú tzv. lacné riešenia založené iba na liberálnej tolerancii, vo forme legalizácie ich zranení. Práve naopak, oceňujú, ak im okolie ponúkne nie dúhové okuliare, ale reálnu podporu vo forme prijatia a sprevádzania. Toto robí práve cirkevné spoločenstvo.

Je ešte niečo, čo by sa dalo poradiť rodičom týchto detí okrem nájdenia spoločenstva?

Ešte je to vzdelávanie sa o homosexualite, teda štúdium literatúry o tomto probléme. Linka Valentín vyprodukovala tri celkom subtílne a veľmi hodnotné brožúrky prostredníctvom ktorých človek nadobudne základný kresťanský pohľad na homosexualitu. Je teda potrebné načítať si k tomu niečo, ale treba si dávať pozor na dobré zdroje. Salzburský pomocný biskup Andreas Laun napísal veľmi hodnotnú knihu na túto tému, z ktorej sa dá čerpať (vyšla v českom preklade s názvom Homosexualita z katolického pohledu). Takisto páter John Harvey, ktorého som už spomínal. To je hodnotná literatúra, ktorá zorientuje človeka.

Ďalšia forma pomoci je duchovná obnova či spoločné stretnutie. A potom je to vzájomná modlitbová služba, ktorú robíme aj my. U nás to prebieha tak, že sa modlíme navzájom jeden za druhého. To sú hodnotné veci, ktoré ponúka cirkev.

Čo určite nemá robiť veriaci človek, keď sa o niekom dozvie, že je homosexuál? A teraz nemám na mysli len rodičov či členov rodiny, ale každého kresťana.

V prvom rade by nemal dať nálepku. Kresťan by nemal byť tým, kto vytiahne nálepku, zalepí ju na čelo a povie homosexuál, zle. To je inkvizícia moderného typu. To určite nie. Mali by sme robiť to isté, čo robí otec alebo mama. Veď sme kresťania. Ako môžeme byť kresťanmi, ak človeka hodíme cez palubu? Máme mu pomôcť, hľadať spolu s ním, ponúknuť mu možnosť zdieľať sa. Zdravé kresťanské spoločenstvo prijme takéhoto človeka a snaží sa mu pomôcť. Čo neurobiť? Hlavne nekameňovať falošnou morálkou alebo fatamorgánou liberalizmu.

Prečo nemôžeme prijať ako riešenie to, čo navrhujú liberáli? Teda nechať homosexuálov, nech si žijú, ako chcú?

Lebo toto nevyrieši problém homosexuálne cítiaceho človeka. Je to, akoby sme ponúkli zranenému človeku, ktorý potrebuje zašiť ranu, aby sa nešírila infekcia, ako možnosť jeho terapie, zostať tak, aby ho šitie rany nebolelo. Samozrejme, nikto nemá rád bolestivé riešenia, no ak sú potrebné, nesmieme ich zanedbať, lebo tým ešte viac ubližujeme. Sloboda je obrovským darom pre človeka, dvíha ho do hodnosti, akú nemá žiadne iné bytie či stvorenie na svete, no s ňou je neoddeliteľne spojená zodpovednosť, ktorá musí rešpektovať pravdu. Pravda o človeku je jasne daná. Objavuje ju tak veda, ako aj všeobecná ľudská skúsenosť. Spočíva v poznaní, že človek žije svoju identitu v dvoch pohlaviach ako muž a žena. Ani veda, ani historická skúsenosť nepotvrdila opak. Neexistuje žiadny gén, ktorý by spôsobil homosexualitu prirodzenou. Áno, človek má právo na slobodu, ale nie bez zodpovednosti.

Takže ich prístup by nepriniesol zlepšenie, ale možno až zhoršenie situácie?

To nie je názor, ale fakt. Ak nerešpektujeme pravdu, zapísanú do vecí tohto sveta, ale staviame vlastný svet z jednej stavebnej látky – slobody, vráti sa to v podobe vzdušného zámku, ktorý sa skôr či neskôr zrúti. Populárne či populistické riešenia ad hoc sú len lacnou náplasťou na efekt. Udalosti posledných dní sú toho príkladom. Je dobré, ak v nás smrť dvoch homosexuálne cítiacich zobudí záujem a túžbu pomôcť, no, žiaľ, spôsob pomoci a jej forma sú vo viacerých prípadoch určite neadekvátne. Ponúkaným riešeniam v právnej či spoločenskej rovine by mali predchádzať hlbšie analýzy ľudského vnútra, ktoré si určite nezaslúži povrchné pouličné terapie. ²⁰

Cesta od zranenej pohlavnej identity k homosexualite (z knihy Peter Smrek: Cesta muža)²¹

1. Porovnávanie

Predhomosexuálni chlapci sa v kolektíve rovesníkov cítia menej mužskí a preto menejcenní. Majú pocit, že nepatria k svojim otcom, bratom a iným chlapcom. Porovnávajú sa s druhými chlapcami, obdivujú ich, túžia medzi nich zapadnúť a byť ako oni. Toto porovnávanie prechádza do ľútosti a sebaľútosti.

2. Sebaľútosť

Predhomosexuálnemu chlapcovi je ľúto, že nie je ako ostatní chlapci, že nedokáže medzi nich zapadnúť, že je iný ako by si želal, že ho nikto nechápe a že je osamelý. „Cítime sa menej ako druhí muži. My sme tí bezmocní, slabí a úbohí. Oni sú tí silní, obdarovaní, sebavedomí a sebaistí. …“

3. Závisť a obdiv – dve strany jednej mince

„Z obdivu k osobe, ktorá žiari svetlom, ktoré v mojom živote chýba, môže sa v mojom srdci zrodiť závisť. Závidím to, čo inému umožňuje žiť plnohodnotný život, no ma to hlboko zraňuje. V tomto prípade je závisť možno len druhou stranou obdivu.“

Obdiv a sebaľútosť z komplexu mužskej menejcennosti sa menia na skrytú závisť. Môže byť tak hlboká, subtílna a rokmi naučená, že ju človek nemusí vnímať tak, ako sa vníma typická závisť. Nie je to závisť spojená s hnevom a pomstou, ale s obdivom. Chlapec pozoruje a obdivuje druhých chlapcov a zároveň prežíva hlbokú ľútosť a sebaľútosť, že nemá to, čo majú oni. Súčasne to túži mať. Keďže je odpojený od svojej mužskosti, nepodarí sa mu to získať. Zostane len pri obdive pre neho nedosiahnuteľnej mužskosti. Tento obdiv a skrytá závisť postupne prejdú do fascinácie a potom do sexuálnej žiadostivosti.

4. Fascinácia mužnosťou a žiadostivosť

Muži s homosexuálnymi sklonmi sa vo svojej mužnosti cítia veľmi nedostatoční a slabí. Druhých mužov vnímajú ako bohov a seba vnímajú ako úbohé a neschopné bytosti. To, čo nemôžeme mať a k čomu sa nevieme dopracovať, si začneme idealizovať. A tak sa chýbajúca mužnosť stáva nedosiahnuteľnou métou a modlou. Kto si nerozvinie silné „ja“, potrebuje silnejšie ja mimo seba ako oporu, od ktorej je tým závislejší, čím slabší zostáva on sám. Čím väčšmi homosexuálne cítiaci muž prežíva svoju pohlavnú nedostatočnosť, tým je vzdialenejší od svojho mužského ja a tým skôr je fascinovaný mužnosťou druhého. Nedostatočné kontakty s mužmi od samotného detstva a deficit zdravých mužských vzťahov spôsobujú, že ho „nedostupní a tajomní“ muži fascinujú ešte viac. Fascinácia mužnosťou sa veľmi ľahko a rýchlo v puberte sexualizuje a vzniká homosexuálna príťažlivosť. Rokmi živený postoj ustavičného porovnávania, sebaľútosti a závisti sa potlačí do hĺbky duše a nakoniec všetko prekryje vášnivá žiadostivosť. Nie je ničím iným ako sexualizovaním si nenaplnenej túžby po vlastnej mužnosti, ktorú človek nenašiel v sebe, a preto ju hľadá v druhých. To je podstatou homosexuálnej príťažlivosti.

Cesta ku vzniku homosexuálnej príťažlivosti:

Nedostatočná mužská identita → komplex pohlavnej menejcennosti → porovnávanie sa s druhými chlapcami → sebaľútosť, že nie som ako oni (skrytá závisť a obdiv ich mužnosti) → fascinácia mužnosťou pre nemožnosť dosiahnuť ju → sexualizácia obdivovanej mužnosti (homosexuálna náklonnosť)

Odporúčané: silné svedectvo podľa skutočnej udalosti napísané v r. 2011 do knihy Out of a far Country, do slovenčiny preložené v r. 2015: Christopher Yuan a Angela Yuan: V ďalekej krajine.

Christopher Yuan je synom čínskych intelektuálov, imigrantov žijúcich v Amerike. Už keď bol malý chlapec, zistil, že ho priťahujú chlapci. Začal vyhľadávať spoločnosť gejov – v baroch, na diskotékach… odtiaľ bol len krok k prvej droge. Postupne prešiel všetkým tvrdými drogami, až sa počas štúdia medicíny stal dílerom drog. Rýchlo zbohatol, štúdium zanechal, dostal sa medzi gej-pornohviezdy a vystriedal veľa partnerov. Jeho mama sa za neho stále modlila a prosila Boha, aby urobil čokoľvek, len nech si ho pritiahne k sebe. Keď mal asi 25 rokov, policajti ho pre dílerstvo drog zatkli. Vo väzení sa dozvedel, že je HIV pozitívny. Padol na úplné dno, keď raz vo väznici na vrchu odpadkov uvidel Bibliu…

30. kapitola: Posvätená sexualita (Výber z knihy Christopher Yuan a Angela Yuan: V ďalekej krajine

Modloslužba nie je len uctievanie nejakého obrazu. Modla je niečo, bez čoho si svoj život neviem predstaviť. Jedným z dvanástich krokov, je “urobiť dokonalú a nebojácnu inventúru samého seba“. Keď som to urobil, najzreteľnejšia zo všetkých modiel boli práve drogy. Avšak po niekoľkých mesiacoch vo väzbe som už viac nebažil po extáze či ľade. Už som nesníval o stave eufórie. Veril som, že Boh to jednoducho a zároveň zázračne odstránil. … Možno práve kvôli tomu, že v živote som mal ešte ďalšie modly, s ktorými Boh chcel, aby som sa vysporiadal. Jednou z nich bola vášeň pre disco hudbu a čaro nočného života. … Položil som si teda otázku: Môžem bez tej hudby žiť? Môžem žiť bez klubov? Bolo ťažké na to odpovedať a rozhodol som sa postiť tak, že nebudem počúvať hudbu a premýšľať o nočnom živote. Zo začiatku to bolo nesmierne ťažké. Postupne sa to zlepšovalo a nakoniec to bolo oslobodzujúce.

„Aké ďalšie modly v života mám?“ Počas roka a pol som si pravidelne kládol túto otázku. Bolo niekoľko vecí, z ktorých ma Boh usvedčil, ale vyzeralo to tak, že sa držím ešte poslednej veci. Bol to sex. Bolo to ťažké si čo i len predstaviť život bez sexu… V minulosti som bol presvedčený, že tak ako potrebujem jesť a piť, tak potrebujem aj sex. Boh by ma predsa nepožiadal, aby som sa vzdal sexu rovnako, ako by ma nepožiadal, aby som sa vzdal jedla alebo spánku. Aspoň takto som si to vysvetľoval. … Pri čítaní Biblie som si uvedomil, že tam sú ľudia, ktorí bez sexu žili celý svoj život ako napríklad Ježiš. A bol dokonalý a nedotknutý. Možno som si zo sexu spravil modli. Možnože život bez sexu je nie len možný, ale pre mňa aj dobrý a zdravý.

Bolo jednoznačné, že Biblia odsudzovala moju predošlú sexuálnu promiskuitu, ale stále ma zaujímalo, aký je jej verdikt pre homosexualitu.

(Od väzenského kaplána dostal knihu, ktorá mala vysvetľovať, že Bohu homosexualita a identita geja neprekáža.)

„Lenže ako som začal tú knihu čítať a čítať aj pasáže z Písma, na ktoré kniha odkazovala, Duch Svätý ma usvedčoval, že kniha prekrúca Božiu pravdu. Keď som čítal Jeho Slovo, bolo nepopierateľné, že odsudzuje homosexuálny sex. … Po tom všetkom som vzal Bibliu sám, a prechádzal si každý verš, každú kapitolu, každú stranu Písma a hľadal som obhajobu homosexuality. Nevedel som nájsť ani jednu. Nachádzal som sa na rázcestí a malo nasledovať rozhodnutie. Buď sa zrieknem Boha, aby som žil ako homosexuál a dovolil svojim pocitom a sexuálnym vášňam určovať mi identitu alebo sa zrieknem homosexuality, oslobodím sa od svojich pocitov a budem žiť ako nasledovník Ježiša Krista. … Vybral som si Boha.“

Príliš dlho som bol presvedčený, že Boh ma stvoril ako geja. Neustále som si hovoril, že som gej, toto som ja. Nikdy som si to nezvolil. Teraz, keď som skúmal Písmo, aby som vedel, ako žiť, začal som sa sám seba pýtať niečo iné: „Kto som mimo svojej sexuality?“

Stále som pokračoval v čítaní a uvedomil som si, že moju identitu by nemala definovať moja orientácia. … Mojou identitou nie je, že som gej alebo homosexuál, ani či som heterosexuál. Moje identita dieťaťa živého Boha musí byť jedine v Ježišovi Kristovi.

Boh hovorí: Buďte svätí, lebo ja som svätý.

Vždy som si myslel, že opakom homosexuality je heterosexualita. V skutočnosti opakom homosexuality je svätosť.

Heterosexualita nemusí byť mojím cieľom. … Vedel som teda, že by som sa nemal sústrediť na homosexualitu ani na heterosexualitu, ale na jedinú vec, ku ktorej nás Boh volá: posvätená sexualita. Posvätená sexualita znamená jeden z dvoch scenárov: prvý je manželstvo, druhý scenár je zostať slobodný. Byť slobodný nie je kliatba. Byť slobodný nie je bremeno. … Viem, že prvoradé je znovuzrodenie.

Božia vernosť sa nedokazuje potláčaním ťažkostí, ale tým, že nás cez ťažkosti prenesie. Zmena neznamená, že sa nám vyhne každý zápas, je to sloboda vybrať si svätosť uprostred boja.²²